Matúš Hollý
Milý čitateľ
Píšem Ti tento list, lebo ma trápi náš vzťah. Je akýsi povrchný, badám málo vzrušenia. A vôbec, celkovo ma opantal pocit, že máme krátko pred rozchodom. Po poriadku.
Diakritik. Poviedkuje na Sieťovke. Zoznam autorových rubrík: Societa, Človek víťazný, Hors sujet, Z prašných ciest, Z kaviarne, Nezabudnuté, Súkromné
Píšem Ti tento list, lebo ma trápi náš vzťah. Je akýsi povrchný, badám málo vzrušenia. A vôbec, celkovo ma opantal pocit, že máme krátko pred rozchodom. Po poriadku.
Keď sa jeho firma vyhupla na vrchol úspešnosti, rozhodol sa, že si ju nechá vystaviť vo vstupnej hale. Svoje prvé auto, na ktorom dupnutím vytočil obrátky svojej kariéry, tú červenú radosť, ktorá voňala letom a mladým životom. A ako tam stál, niečo ho zlomilo. Zrazu ju chcel pohladiť, prejsť po nej rukami a cítiť, či ešte žije, či je v nej stále ten kúsok, ktorý tam kedysi dávno nechal. V hlave ho bodli stovky spomienok naraz. Alebo len jedna. Leto tisícdeväťstodeväťdesiatšesť.
Zamiešala kávu a opýtala sa ho na cukor. Dal si dve. Nikdy presne nezistil, čo všetko tá stará žena vlastne vedela, no o to dychtivejšie sa každú sobotu vracal po ďalší príbeh. Položila kávu na stôl a chvíľu hľadela pred seba. Mala osem rokov, keď do dediny prišli Nemci.
Pomaly sa posadil, ale nerozžal. Ešte nie. Akoby chcel niekoho oklamať. Vlastnú hlavu, vnútiť jej, že nový deň ešte neprišiel, pretože zabudol, pretože stále leží v priekope za kopcom, ožratý a zarastený a o chvíľu zavolá šéfovi, niekde ďaleko do vesmíru, že dnes do práce predsa len nepríde. A že zostane tma.
Milan mal svojho vnuka rád. Sedával pri okne na drevenom stolci a vyzeral ho cestou z vlaku. Rupsáčik, už ide rupsáčik. Tak hovoril starkej, keď sa objavil dole na zákrute medzi zelenými brezami.
Deti často nechápu rodičovské rozhodnutia a dnes to bude musieť prehryznúť aj on. Ten malý bojovník. Zopakovala svoje posledné nie a razantnosťou matky sa odvrátila od syna k predavačovi. Chlapec dnes odíde bez vytúženej hry.
Ak ako spotrebiteľ nie som spokojný so službou, ktorej sa mi za moje prostriedky dostáva, vymením ju. A ani cynické to nebude. Možno teda i sektor verejný by si zaslúžil ctrl, alt a potom ten očisťujúci delete.
Pretože nemeckí rozprávkoví bratia sa mýlili, keď sa ma snažili presvedčiť o tom, že Šípková Ruženka býva vo vysokej veži, niekde ďaleko v rozprávkovej krajine. Ruženku možno stretnúť ráno na trhu, s prúteným košíkom v ruke, večer v kaviarni, či len tak, na prechode pod semaforom. A dokonca nie je jediná.
Ten drevený most už postúpali mnohí a starostlivo naukladané dosky sa začali pomaly rozpadať. Vyrástol som. Ešte teraz vidím seba a sestru, ako sedíme na vyhriatom kameni a pozorujeme mrviacich sa robotníkov.„A vy ste čí, mládež?"„Od Lelekov!"„Od Zonky a Milana, čo? Nože ich pozdravte. Od Mira Jakubovie."
Klopkala hlasnejšie ako exekútorove hánky na ošarpaných dverách. Razantne vkročila a už od dverí kričala „stôl pre dvoch!" Zamyslene som sa pozrel na tých dvoch opustencov v inak prázdnej miestnosti a opatrne si odpil z horúcej kávy. Mala dlhé svetlé vlasy, zopnuté v živom chvoste. Bola mladá a dym z cigarety sa jej oplzlo krútil okolo útlych bokov. Monča by povedala, že bude ťažko rodiť. Ale ktovie, či to vôbec má v popise práce. Pozrel som sa na tú svoju a odpovedal na otázku položenú virtuálnym rečníkom.
Vôbec najťažšou vecou na kaviarenskom povaľačstve je to, ako okolo antikorovej tácky správne rozložiť noviny. Väčšinou sa s nimi nejakú chvíľu mordujem a potom si o výsledku aj tak myslím svoje.
To je tak. Niečo sa stane, potom sa o tom píše. V jednom duchu, je to zlé, barikády a tak. Ibaže potom je už zrazu všetko napísané a tak akosi nie je o čom. Tých otrlých preto napadne písať opačne. Nemožno zazlievať, i to je cesta k popularite. Niekedy je však dobré držať sa základu a neodbiehať do filozofického nekonečna. Prečo teda ja, veľmi stručne, proti Gorile protestovať pôjdem.
Buko hovorieva : "S hlupákom sa nehádaj. Najskôr ťa stiahne na svoju úroveň a potom prevalcuje svojimi skúsenosťami." Skúsil som teda počítať. Čo môže byť cesta ku šťastiu, obzvlášť, keď väčšina tvojich oponentov nenaráta do desať.
Pretože inak je silný len na pive. Zaťať päsť a sršať hromy od špinavého stola až toť nad Tatru. Ale vonku si ruky od motorového oleja poutierať do sviatočných šiat a pod ranou susedovho krutoprísneho gossip biča pokorne nacválať do kostolného prítmia. Tak kde sú tvoje päste, Slováčisko, keď ťa bijú?
Študent. Stredoeurópske dieťa s vnúteným mizantropom v srdci, ktorý ho tichým, no naliehavým hlasom núti uveriť, že od druhého nezištnosť čakať nemožno. V Bretónsku na výlete. A Človek, v srdci s uvoľneným filantropom, ktorý ho presvedčil o opaku.
Ja osobne žiaden envirobojovník nie som. Vlastne sú mi celkom sympatické tie Kulhánkove vyjadrenia o ekoterorizme a hajlovacie meetingy Greenpeace by som rozháňal vodným delom. Ale tiež som i rádoby ekonóm a ako takému je mi blízka efektivita. A toto je ako načúrať si do studne s pitnou vodou, ktorú mám doma na dvore a potom si do obchodu bežať po pollitrový Evian.
V Roku ďábla, kde sa Nohavica spovedá zo svojich alkoholických eskapád, sa Jan Holman pýta Karla Plíhala, prečo má človek mlčať. A Plíhal odpovedá, že je to preto, aby počul melódie ľudí vôkol. Ja som počúval tú jej. A ona možno ten film nevidela, pretože moju platonickú lásku chladnokrvne popravila. Rozprávaním.
Mal baterku. A malú vysielačku, z ktorej sa ozývalo občasné chrčanie. Vo vreckách po bokoch čiernych nohavíc tiež niečo bolo, ale nevedno čo. Vlnený sveter mu robil ramená a dodával zdanie sily, i keď už mal určite po šesťdesiatke. Jaj hej a ešte mal sprosté reči. Fašista.
Stojím na námestí a ako dievčatko so zápalkami pozorujem ľudí vo vyhriatych výkladoch. Je mi zima. Stojím tu už dobrých pätnásť minút a toho papeka nikde. A ešte chvíľu budem. Kvôli jednej čiarke.
Ešte teraz si vybavím ten pocit. Pätnásť rokov a v hlave len sprostosti, stál som v hale pražského letiska a strašne sa tešil na svoj prvý let. Kontrola, kontrola a potom ešte jedna a už som si na výzvu pilota upevňoval bezpečnostný pás. Potom to heglo, párkrát podvihlo ako na horskej dráhe a..