Píšem Ti tento list, lebo ma trápi náš vzťah. Je akýsi povrchný, badám málo vzrušenia. A vôbec, celkovo ma opantal pocit, že máme krátko pred rozchodom. Po poriadku. pokračovanie článku
Keď sa jeho firma vyhupla na vrchol úspešnosti, rozhodol sa, že si ju nechá vystaviť vo vstupnej hale. Svoje prvé auto, na ktorom dupnutím vytočil obrátky svojej kariéry, tú červenú radosť, ktorá voňala letom a mladým životom. A ako tam stál, niečo ho zlomilo. Zrazu ju chcel pohladiť, prejsť po nej rukami a cítiť, či ešte žije, či je v nej stále ten kúsok, ktorý tam kedysi dávno nechal. V hlave ho bodli stovky spomienok naraz. Alebo len jedna. Leto tisícdeväťstodeväťdesiatšesť. pokračovanie článku
Zamiešala kávu a opýtala sa ho na cukor. Dal si dve. Nikdy presne nezistil, čo všetko tá stará žena vlastne vedela, no o to dychtivejšie sa každú sobotu vracal po ďalší príbeh. Položila kávu na stôl a chvíľu hľadela pred seba. Mala osem rokov, keď do dediny prišli Nemci. pokračovanie článku
Pomaly sa posadil, ale nerozžal. Ešte nie. Akoby chcel niekoho oklamať. Vlastnú hlavu, vnútiť jej, že nový deň ešte neprišiel, pretože zabudol, pretože stále leží v priekope za kopcom, ožratý a zarastený a o chvíľu zavolá šéfovi, niekde ďaleko do vesmíru, že dnes do práce predsa len nepríde. A že zostane tma. pokračovanie článku
Milan mal svojho vnuka rád. Sedával pri okne na drevenom stolci a vyzeral ho cestou z vlaku. Rupsáčik, už ide rupsáčik. Tak hovoril starkej, keď sa objavil dole na zákrute medzi zelenými brezami. pokračovanie článku
Deti často nechápu rodičovské rozhodnutia a dnes to bude musieť prehryznúť aj on. Ten malý bojovník. Zopakovala svoje posledné nie a razantnosťou matky sa odvrátila od syna k predavačovi. Chlapec dnes odíde bez vytúženej hry. pokračovanie článku
Ak ako spotrebiteľ nie som spokojný so službou, ktorej sa mi za moje prostriedky dostáva, vymením ju. A ani cynické to nebude. Možno teda i sektor verejný by si zaslúžil ctrl, alt a potom ten očisťujúci delete. pokračovanie článku
Pretože nemeckí rozprávkoví bratia sa mýlili, keď sa ma snažili presvedčiť o tom, že Šípková Ruženka býva vo vysokej veži, niekde ďaleko v rozprávkovej krajine. Ruženku možno stretnúť ráno na trhu, s prúteným košíkom v ruke, večer v kaviarni, či len tak, na prechode pod semaforom. A dokonca nie je jediná. pokračovanie článku
Ten drevený most už postúpali mnohí a starostlivo naukladané dosky sa začali pomaly rozpadať. Vyrástol som. Ešte teraz vidím seba a sestru, ako sedíme na vyhriatom kameni a pozorujeme mrviacich sa robotníkov.
„A vy ste čí, mládež?"
„Od Lelekov!"
„Od Zonky a Milana, čo? Nože ich pozdravte. Od Mira Jakubovie." pokračovanie článku
Klopkala hlasnejšie ako exekútorove hánky na ošarpaných dverách. Razantne vkročila a už od dverí kričala „stôl pre dvoch!" Zamyslene som sa pozrel na tých dvoch opustencov v inak prázdnej miestnosti a opatrne si odpil z horúcej kávy. Mala dlhé svetlé vlasy, zopnuté v živom chvoste. Bola mladá a dym z cigarety sa jej oplzlo krútil okolo útlych bokov. Monča by povedala, že bude ťažko rodiť. Ale ktovie, či to vôbec má v popise práce. Pozrel som sa na tú svoju a odpovedal na otázku položenú virtuálnym rečníkom. pokračovanie článku
Vôbec najťažšou vecou na kaviarenskom povaľačstve je to, ako okolo antikorovej tácky správne rozložiť noviny. Väčšinou sa s nimi nejakú chvíľu mordujem a potom si o výsledku aj tak myslím svoje. pokračovanie článku
To je tak. Niečo sa stane, potom sa o tom píše. V jednom duchu, je to zlé, barikády a tak. Ibaže potom je už zrazu všetko napísané a tak akosi nie je o čom. Tých otrlých preto napadne písať opačne. Nemožno zazlievať, i to je cesta k popularite. Niekedy je však dobré držať sa základu a neodbiehať do filozofického nekonečna. Prečo teda ja, veľmi stručne, proti Gorile protestovať pôjdem. pokračovanie článku
Buko hovorieva : "S hlupákom sa nehádaj. Najskôr ťa stiahne na svoju úroveň a potom prevalcuje svojimi skúsenosťami." Skúsil som teda počítať. Čo môže byť cesta ku šťastiu, obzvlášť, keď väčšina tvojich oponentov nenaráta do desať. pokračovanie článku
Pretože inak je silný len na pive. Zaťať päsť a sršať hromy od špinavého stola až toť nad Tatru. Ale vonku si ruky od motorového oleja poutierať do sviatočných šiat a pod ranou susedovho krutoprísneho gossip biča pokorne nacválať do kostolného prítmia. Tak kde sú tvoje päste, Slováčisko, keď ťa bijú? pokračovanie článku
Študent. Stredoeurópske dieťa s vnúteným mizantropom v srdci, ktorý ho tichým, no naliehavým hlasom núti uveriť, že od druhého nezištnosť čakať nemožno. V Bretónsku na výlete. A Človek, v srdci s uvoľneným filantropom, ktorý ho presvedčil o opaku. pokračovanie článku
Ja osobne žiaden envirobojovník nie som. Vlastne sú mi celkom sympatické tie Kulhánkove vyjadrenia o ekoterorizme a hajlovacie meetingy Greenpeace by som rozháňal vodným delom. Ale tiež som i rádoby ekonóm a ako takému je mi blízka efektivita. A toto je ako načúrať si do studne s pitnou vodou, ktorú mám doma na dvore a potom si do obchodu bežať po pollitrový Evian. pokračovanie článku
V Roku ďábla, kde sa Nohavica spovedá zo svojich alkoholických eskapád, sa Jan Holman pýta Karla Plíhala, prečo má človek mlčať. A Plíhal odpovedá, že je to preto, aby počul melódie ľudí vôkol. Ja som počúval tú jej. A ona možno ten film nevidela, pretože moju platonickú lásku chladnokrvne popravila. Rozprávaním. pokračovanie článku
Mal baterku. A malú vysielačku, z ktorej sa ozývalo občasné chrčanie. Vo vreckách po bokoch čiernych nohavíc tiež niečo bolo, ale nevedno čo. Vlnený sveter mu robil ramená a dodával zdanie sily, i keď už mal určite po šesťdesiatke. Jaj hej a ešte mal sprosté reči. Fašista. pokračovanie článku
Stojím na námestí a ako dievčatko so zápalkami pozorujem ľudí vo vyhriatych výkladoch. Je mi zima. Stojím tu už dobrých pätnásť minút a toho papeka nikde. A ešte chvíľu budem. Kvôli jednej čiarke. pokračovanie článku
Ešte teraz si vybavím ten pocit. Pätnásť rokov a v hlave len sprostosti, stál som v hale pražského letiska a strašne sa tešil na svoj prvý let. Kontrola, kontrola a potom ešte jedna a už som si na výzvu pilota upevňoval bezpečnostný pás. Potom to heglo, párkrát podvihlo ako na horskej dráhe a.. pokračovanie článku
Dnes ráno som sa tak usmieval na žľaby a holuby po strechách, že som si ho nevšimol. Fešný obleček, vejúca kravata a moderný skladací bicykel.
Zazvonil.
Uskočil som.
A ja že: „Pardón!"
A on že: „Úd!"
Tento článok nebude mať hlavu a dokonca ani pätu. Čiže sa mu bude dosť zle stáť a asi aj klobúk by mu blbo sedel. Tento článok bude naivný. Ale zato nadmieru liečivý. pokračovanie článku
Fumo, ergo sum. Vtipná narážka kreatívneho študenta, vpálená bielou farbou a strapatým štetcom na sivom múre stredoškolskej „fajčiarne". Vtedy, v tmavých priestoroch pod telocvičňou, bolo fajčenie ešte in. pokračovanie článku
Hlad je náš kamarát už od nepamäti, čo je celkom presný výraz, keďže všetci tí, čo by si to aj mohli pamätať, už pravdepodobne nežijú. No a keď Bobo hladný, nechať uvrešťané deti doma Bobe, vziať z kúta oštep a s kamošmi zájsť na posed na mamuty. No, mamuty už tiež pošli, ale či je zvyšok moc odlišný i dnes, nie je tak isté. pokračovanie článku
Niekedy už človek musí mať dosť všetkých tých jedovatých článkov, ktoré sa intersieťou šíria ako nepríjemná vyrážka. A namiesto toho, aby sme ju my ostatní zasypali púdrom, ešte do nej aj rýpeme plastovým kružidlom. Aj ja mám skúsenosť z banskobystrickej Rooseveltky. pokračovanie článku
Sedela na lavičke naproti mne a v prstoch žmolila plastový pohár po dopitej káve. Povedala mi, že už ma nechce. Nijak ma to neprekvapilo, však problémov bolo dosť. Sám som sa viackrát divil, ako to, že sme na tej lavičke nesedeli už dávnejšie. A povedala mi, že už má iného. Ani to ma zvlášť nevytrhlo z letargie posledných dní. Predsalen, stále je to pekná žena, rozumná, vtipná. pokračovanie článku
Volám sa Maťko a mám jeden rok a tri mesiace. Chodím s mamou na pieskovisko, kde sa stretnem aj s inými deťmi a ich mamami. Už viem, čo je žltá a čo je šúchačka a slnko a veľa vecí už viem, ale prečo tie naše maminy nevedia rozprávať, som zatiaľ nezistil. pokračovanie článku
Vysoký predstaviteľ Európskej únie pre spravodajstvo Alan Lambrusco pravdepodobne odhalil najväčší prešľap americkej vlády od čias Watergate. Reportérovi francúzskeho denníka La Conjuration pred pár dňami poskytol znepokojujúce informácie ohľadne vojny v Líbyi. pokračovanie článku
Ticho sedela a prstami rolovala obal od čokoládového bonbónu. Nudila sa. Na moje slová síce reagovala občasným „hm" a „jasné", ale v očiach sa jej premietali obrázky odinakiaľ. Hádam zo včera alebo len premýšľala nad tým, čo všetko musí dnes kúpiť. Nepoznáme sa, to preto. S človekom, u ktorého nepoznám len obal, ale zahryzol som už aj do jeho sladkého, či kyslého vnútra, to ide ľahko. Nemôžeš sa uťať. So ženou, ako je ona, však prirodzený rozhovor nezvládnem. pokračovanie článku
Začínam blogovať tuna a rád by som sa pretstavil. Akože aby ste ma poznali, lebo je fest dôležité, aby ste ma poznali, keď už budete čitať moje blogy. Lebo inak by ste nemuseli pochopiť, že o čom budem pýsať. Inak aj o láske, ale aj o inom. Budem ako hovoriť aj o inom. pokračovanie článku
Mám kamarátku, ktorá je vtipná. Je bystrá a pohotová, niekedy trošku ostrá a celý svet vie, že sa pramálo stará o to, čo si o nej myslia tí druhí. Je plytká, teda to aspoň o sebe tvrdí a často ospevuje veci, ktoré intelektuáli nenávidia. Ja však viem, že v súkromí je to citlivé dievča, vo vzťahoch neisté a tá ľadová kráľovná, za ktorú ju všetci majú a ktorej masku si prisvojila, je len jej pracovná uniforma. pokračovanie článku
A hlavne kľúče! Nezabudni na kľúče!
Sadol som si na širokú sedačku, chrbtom k stene. Vždy tak sedávam, pretože rád vidím, čo sa v miestnosti deje. Najskôr som jej však symbolicky poodsunul stoličku, i keď tento zvyk nechápem ani ja, keďže to nikdy nemôžeš urobiť správne. pokračovanie článku
Zasmiala sa, trošku nahlas, ale vzápätí si strohým pohybom upravila účes a narovnala šaty. Zmätený pohľad, ktorým v miestnosti hľadala niečo, o čo by sa mohla oprieť, jej neistotu len zviditeľnil. Potom sa na chvíľu zdalo, že sa rozplače no namiesto toho si poposadla a pokračovala v diskusii.
„Tragédia", povedala žena, ktorá sedela naproti mne. Vrátil som sa pohľadom k nej a nervózne si zamiešal nedopitú kávu. Chodíme sem spolu už nejaký čas, ale nikdy som sa celkom nezbavil pocitu, že je niečím zvláštna. Aj teraz. Štvrťhodiny rozpráva o svojom vzťahu so spolubývajúcou, napriek tomu nekompromisne zhodnotí situáciu páru, sediaceho za jej chrbtom. Bez toho, aby sa za celý ten čas aspoň raz obrátila.
„Tragédia, ktorá vlastne nie je smutná."
Nič viac už nedodala, no ja som napriek tomu vedel, čo myslí. Vždy som to nejako vedel, i keď som nikdy neprišiel na to, ako to funguje. pokračovanie článku
Diakritik. Poviedkuje na Sieťovke.
