Minule som napríklad utekal za drozdom. Ale tak silno som utekal, až som druzgol na chodník a rozbil si koleno. Hneď sa okolo mňa zhŕkli všetky dostupné maminy a začali ma fúkať.
„Juuj, kojenko ši ši udueu?" „No ty ši ale štatošný chlapec, ani nešmokuiš."
Priznám sa, sám ešte moc nerozprávam, ale reči už rozumiem. Od mám som vtedy ale nepochytil ani slovo. Z ich tónu som určil, že ma asi ľutujú a ratujú, ale inak nič. Asi tak sa cíti Šašo, ten malý jazvečík od uja Javorníka, keď mu každé ráno češe fúzíská. Vie, že ho má rád, ale jeho vzťahu s Peťom, jeho synom, o ktorom mu pritom rozpráva, zrejme moc nerozumie.
O to viac ma zaskočilo, keď prišiel tato a povedal „áale, neboj nič, za to sa ešte oženíš." A ujo Martin, oco môjho najlepšieho kamaráta Tomáša, dodal, že „ešte aj na vojnu pôjdeš." To som síce nepochopil, každopádne som ale rozumel tým slovám.
„Nhoó, tuto pjijepíme takéto čačané žo šloníkom a už je."
No uznajte, kto sa v tom má vyznať. Ale ako tak pozorujem tými svojimi očiskami a ďalej mlčím, nie všetky mamy a tety to tak robia. Teta doktorka Lydka je napríklad ku mne tiež veľmi milá a vždy mi dovolí nechať si tú drevenú placku, čo sa mi ňou díva do hrdla. Asi pozerá, či už aj ja náhodou neviem rozprávať a či to len netajím. Ale jej tiež rozumiem. Možno teta Lydka nemá deti a tak sa jej jazyk ešte nepokazil. Musím to nabudúce vyskúmať.
Ale to nie je všetko. Keď sa mamina stretne s tetou Lydkou, tak tiež rozpráva tak, ako oco. Ale ani vtedy sa nevyhne niekoľkým chybám. Napr. stále hovorí, že „už hapáme" a „už vieme aj sami na nočník." No ja napríklad viem, že dospelí už nočník nepoužívajú a chodia do takej miestnosti, kde majú asi nočník dospelácky. Tak potom o kom to mama hovorí? U nás chodím na nočník len ja. Alebo - „minule sme ochoreli a mali sme horúčku." No ja som mal, aj mi strašne zle bolo, ale mamina vyzerala normálne a aj mi varila také dobré kaše a dávala sladké kvapky. No darmo, asi je mamina statočnejšia, ako ja, aj keď ja som tiež neplakal, keď som si rozbil to koleno! A „máme pätnásť mesiacov?" No ja mám rok a tri mesiace a som si istý, že mama mala posledne na torte dvadsaťpäť sviečok. Jú, taká fajná bola tá torta, celý som sa ňou zagebril! Ale asi som to nemal robiť, lebo mamám a tetám sa potom jazyk zhoršil ešte viac a žužlali niečo ako „nó, ty ši aje babjoš, no, babjoš ši."
Ale čo nechápem úplne najviac, tak to je to, prečo veci volajú úplne inak, ako ja. Napríklad Šašovi, tomu jazvečíkovi, hovoria havík. A však je to pes, nie? A čo je, prosím vás, „žižavý", „bakaný" a „buvinkať" ? Ja tomu asi celému moc nerozumiem. Potom aby sa to človek učil odznova, lebo všimol som si, že s mojou staršou sestrou sa tak už nerozprávajú a Šašo je pes, papa je večera a riťka je furt len zadok. Však psík, či pes, pre mňa je to furt len slovo. Ja ho aj tak radšej celého ocápem a pokvákam a hneď viem, či sme kamoši alebo nie. No.
Keď raz budem veľký, tak sa na to opýtam pani učiteľky v škole. A zapíšem si to do svojho linajkového zošita a pekne podčiarknem. Ale teraz už pôjdem, lebo v telke dávajú rozprávky. A to ja mám rád, veľa nerozprávajú a keď, tak tak, že tomu celému rozumiem. Predsalen, asi mi ešte nejaký ten čas na pochopenie dospelákov chýba. Tak zatiaľ teda pápá!
