Vstal som, aby som zahodil špak od dávno vyhorenej cigarety. Ani neviem, kedy vášnivý plameň stihol zožrať jemný papier a nechať z neho len popolavé spomienky, miznúce vo vysokofrekvenčnom dave.
„Ako ma vidíš, ako partnera?" - opýtala sa bez toho, aby odtrhla zrak od čistej dlažby. Je vyzametané. Povedal som jej to všetko, i keď som vedel, že to robím pre toho druhého. Ale o tom to asi celé je. Pred človekom, s ktorým spávaš nahý, ktorému perieš špinavé prádlo a ktorému zveríš skutočného seba, je darmo niečo skrývať. Z nášho času sme vyťažili všetko podstatné, nechali ho plynúť a nijak sa oň nestarali a keď vypršal, v kľude sme ho nechali ísť.
Je to už dávno a ono „už nie" z vyleštenej lavičky rozdupali pobehujúci študenti. „Už zase", týkajúce sa ďalšieho človeka v jej živote, je však nové. A napriek tomu, že som to očakával, trošku ma to škrie. Predsalen, vzniká tak možnosť, že práve o ich čas postarané bude, že bude pestovaný a presne táto snaha je niečo, čo mi z jej strany celý ten čas akosi chýbalo.
Snaha o nápravu, o spevnenie. Taký vzťah, kde nemusíš nič riešiť - ideálny vzťah, vraví sa - totiž neexistuje. Väčšinou volíš medzi dvoma kladmi, či dvoma zápormi a keď od jedného utečieš, zastaví ťa druhý. Keď ti more načne pieskovú stenu, tiež predsa hneď nezbúraš celý hrad. Postavíš sa zo štyroch na dve a získaš novú perspektívu. A tú novú stenu postavíš pevnejšiu.
Ono je to asi tak, ako keď dlho utekáš. Si unavený a povieš si, že už viac nedokážeš. Ale potom si sadneš na lavičku, len na päť minút a dostaneš pocit, že to nebolo tak strašné a ešte pobehneš. Niekedy stačí málo.
Jeden človek povedal, „v dokonalom vzťahu nemusíš oddychovať, bežíš ho naplno." Ja ale nie som utopista. Mne stačí, že i keď si občas sadneme, predsalen stále bežíme.
Tentokrát však ona zostala sedieť a ja som vstal. Preto budem teraz chvíľu bežať sám.