O lavičke a pieskovom hrade

Autor: Matúš Hollý | 10.6.2011 o 17:42 | Karma článku: 6,34 | Prečítané:  1046x

Sedela na lavičke naproti mne a v prstoch žmolila plastový pohár po dopitej káve. Povedala mi, že už ma nechce. Nijak ma to neprekvapilo, však problémov bolo dosť. Sám som sa viackrát divil, ako to, že sme na tej lavičke nesedeli už dávnejšie. A povedala mi, že už má iného. Ani to ma zvlášť nevytrhlo z letargie posledných dní. Predsalen, stále je to pekná žena, rozumná, vtipná.

Vstal som, aby som zahodil špak od dávno vyhorenej cigarety. Ani neviem, kedy vášnivý plameň stihol zožrať jemný papier a nechať z neho len popolavé spomienky, miznúce vo vysokofrekvenčnom dave.

„Ako ma vidíš, ako partnera?" - opýtala sa bez toho, aby odtrhla zrak od čistej dlažby. Je vyzametané. Povedal som jej to všetko, i keď som vedel, že to robím pre toho druhého. Ale o tom to asi celé je. Pred človekom, s ktorým spávaš nahý, ktorému perieš špinavé prádlo a ktorému zveríš skutočného seba, je darmo niečo skrývať. Z nášho času sme vyťažili všetko podstatné, nechali ho plynúť a nijak sa oň nestarali a keď vypršal, v kľude sme ho nechali ísť.

Je to už dávno a ono „už nie" z vyleštenej lavičky rozdupali pobehujúci študenti. „Už zase", týkajúce sa ďalšieho človeka v jej živote, je však nové. A napriek tomu, že som to očakával, trošku ma to škrie. Predsalen, vzniká tak možnosť, že práve o ich čas postarané bude, že bude pestovaný a presne táto snaha je niečo, čo mi z jej strany celý ten čas akosi chýbalo.

Snaha o nápravu, o spevnenie. Taký vzťah, kde nemusíš nič riešiť - ideálny vzťah, vraví sa - totiž neexistuje. Väčšinou volíš medzi dvoma kladmi, či dvoma zápormi a keď od jedného utečieš, zastaví ťa druhý. Keď ti more načne pieskovú stenu, tiež predsa hneď nezbúraš celý hrad. Postavíš sa zo štyroch na dve a získaš novú perspektívu. A tú novú stenu postavíš pevnejšiu.

Ono je to asi tak, ako keď dlho utekáš. Si unavený a povieš si, že už viac nedokážeš. Ale potom si sadneš na lavičku, len na päť minút a dostaneš pocit, že to nebolo tak strašné a ešte pobehneš. Niekedy stačí málo.

Jeden človek povedal, „v dokonalom vzťahu nemusíš oddychovať, bežíš ho naplno." Ja ale nie som utopista. Mne stačí, že i keď si občas sadneme, predsalen stále bežíme.

Tentokrát však ona zostala sedieť a ja som vstal. Preto budem teraz chvíľu bežať sám.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Štát sa háda s RegioJetom, kto má uvoľniť trasu do Košíc

Súkromný dopravca na linke medzi Bratislavou a Košicami končí koncom januára. Svoje rozhodnutie oznámil začiatkom roka.

TECH

Ukázali, ako vysoko by ste vyskočili na Marse či na Plute

Polmetrový výskok by ste na niektorých telesách premenili na prelet atmosférou.

KOMENTÁRE

Zrušíme kraje, keď sú aj tak nanič?

Nezáujem voličov pomohol zmobilizovať hlasy pre Kotlebu.


Už ste čítali?