Re: Príbeh z urgentu

Autor: Matúš Hollý | 17.6.2011 o 12:58 | (upravené 17.6.2011 o 22:02) Karma článku: 19,81 | Prečítané:  8028x

Niekedy už človek musí mať dosť všetkých tých jedovatých článkov, ktoré sa intersieťou šíria ako nepríjemná vyrážka. A namiesto toho, aby sme ju my ostatní zasypali púdrom, ešte do nej aj rýpeme plastovým kružidlom. Aj ja mám skúsenosť z banskobystrickej Rooseveltky.

DISCLAIMER: Naledujúci text priamo reaguje na článok Príbeh z urgentu. Jeho cieľom nie je umelé nadháňanie popularity, ani snaha o urážku. Som presvedčený, že "hater" článkov však už bolo dosť a že by sme sa mali konečne prestať tváriť, ako je nám tu všetkým zle. Ak by som mal voľne aplikovať tlačový zákon a právo na odpoveď, beriem tento text ako boj proti populizmu a večnému fňukaniu.

To moja spolužiačka, takto po maturitných oslavách. Nebudem klamať, deti hlúpe, opili sme sa. Zuzana však od rána jedla len polystyrén v čokoláde a tak sme o pár hodín volali záchranku. A sleduj:

- sanitka prišla do 7 minút. Človek by podľa sťažností v referenčnom článku čakal, že sa tak stane najskôr o pol hodiny

- mladý lekár nikomu nenadával, ani nebručal, napriek tomu, že videl, že ide o skupinu opitých maturantov, kvôli ktorých nezodpovednosti sa musel vydať na výjazd. Slušne sa popýtal na okolnosti, zažartoval a potom nás celkom seriózne požiadal, aby sme odišli domov

- Zuzana si veľa nepamätá, ale vie, že keď ju konečne prebudili, stál pri nej ďalší doktor s tým, že ju privítal medzi živými a vysvetlil jej, že nemocničné pyžamo jej obliekli sestričky. Stále jej nikto, predstav si, nenadával

- po pozorovaní a infúziách (v tomto sa moc nevyznám) jej ešte raz vysvetlili, čo spravila zle a ako sa podobným prípadom vyvarovať a poslali ju domov

A znovu, to moja starká, potkla sa o koberec, spadla a zlomila si bedrový kĺb. Po ošetrení na urgente a nejakom tom pobyte som ju prišiel vyzdvihnúť.

- nikto ju neposlal peši cez celý areál. Namiesto toho mi ošetrujúci lekár vybavil povolenie na prejazd a autom som prešiel až priamo pred dvere urgentu, aby nemusela s poškodenou nohou chodiť (i keď našťastie zostala na barlách), napriek tomu, že vjazd civilných vozidiel do priestorov urgentného príjmu je zakázaný

- sestrička mi nielenže trpezlivo vysvetľovala, ako starkej pomôcť, dokonca mi ponúkla kávu a vodu. Nie, nepoznáme sa. Lekár sa opýtal, či ešte niečo nepotrebujeme a rozlúčil sa slušným „dovidenia"

A pár ďalších postrehov:

- rok predtým som bol na návšteve za pacientom v lôžkovej časti. Vzhľadom na to, že sa na Slovensku nezdržiavam často, prišiel som mimo návštevných hodín. Po tom, ako som situáciu vysvetlil sestričke (ktorá mi mimochodom vôbec nezívala do tváre, ani nemala „predsmrtnú chôdzu"), pustila ma ďalej bez toho, aby sa tvárila dôležito. Opýtala sa ostatných pacientov, či im to bude vadiť, na čo i oni prejavili pochopenie a ochotu

- moja sestra bola nedávno darovať krv, pričom pri odchode odpadla. Nie jedna, ale hneď tri sestry jej podali prvú pomoc, pričom prišla i doktorka, ktorá sa od nej nepohla, kým nebolo jasné, že je v poriadku. Žartovala, držala ju za ruku a každú chvíľu jej osobne merala tlak. Nenechala to na sestru a neosobný prístup, i keď mohla

- veľkú časť môjho škôlkarskeho detstva som pobehoval po nemocničných chodbách, keďže starká a i krstná v Rooseveltke pracovali takmer celý život. A nepamätám sa, že by sa niekto k pacientom správal úmyselne zákerne, či neochotne, i keď sa tak mohlo zdať

 

Čo ja viem, ak mám použiť rovnakú argumentačnú logiku, ako kolega, tak potom sa mi zdá, že so zdravotníctvom a jeho personálom je všetko v poriadku. Ja som študentom ekonómie a medzinárodných vzťahov, tak nechcem tlačiť na pílu, nerozumiem sa. Predsa len, názor maturanta biológie a budúcej študentky medicíny je vzhľadom na popularitu zrejme kompetentnejší. Ale pokiaľ je mne známe:

- ak ma už niekto zbije, vždy sa preventívne stavím na pohotovosti, aby som jednak predišiel nepríjemnostiam a jednak sa potom nemusel sťažovať, že sa môj stav náhle zhoršil, keď už je neskoro. Obzvlášť, keď ma niekto kope do hlavy. Uľahčím nielen sebe, ale i doktorom

- nikdy nekritizujem sestričku za byrokratické povinnosti. Pri všetkej úcte, určite ich nevymýšľala ona. Rovnako nehromžím za neposkytnuté informácie na laborantku obsluhujúcu RTG. Obzvlášť, keď sebavedome spochybním doktorovu diagnózu

- viackrát ma nosili na „starých a zhrdzavených nosidlách" a sám som pacientov vozil na škrípajúcich vozíkoch. A vždy sme sa zdarne dostali tam, kde sme chceli a potrebovali. Nikto sa nesťažoval

- keď lekárka povedala, že príde, vždy prišla včas, i keď to niekedy trvalo i pár hodín. Tak, ako si ja robím zoznam úloh podľa priority, tak si ho spravila i teta doktorka. Zatiaľ som netrpel nijak viac, ako ostatní pacienti

- vždy som hovoril „prosím", lebo tak ma učili a keď mi náhodou ušlo nejaké to „čo", po upozornení som nekvákal, ale uznal svoju chybu. Neviem ale, možno sa už odvtedy pár vecí zmenilo

- aj moja starká a krstná svoj život prežili „zaschnuto na jednom pracovnom mieste" no vždy keď o tom rozprávajú, dojíma ma, s ako láskou a nostalgiou. Aký prístup by sme už mohli čakať vtedy, keby sa i doktori mleli z jedného miesta na druhé tak, ako administratívni pracovníci

- nikdy som nemocnici a jej vedeniu sebavedome neodkazoval, nech si narobia poriadky. Ak už nejakú pripomienku mám, slušne ju navrhnem niekomu kompetentnému. Alebo sa sám chytím remesla a prispejem dvomi percentami z daní alebo dotujem i nad rámec, prípadne vezmem lopatu a kelňu a pridám s k hŕbe dobrovoľníkov, ktorí pomôžu tak, či onak. Napríklad i prostým poskytnutím spoločnosti osamelým pacientom. Len tak, zobrať tetu na prechádzku. Tým by som napríklad mohol bojovať proti onej arogancii zdravotníckeho personálu

No a tiež viem, že onen „duch" a vlastné presvedčenie sa doktorom nestráca len tak a stále ho so sebou nosia. Len čakajú, kedy ich konečne začnú rešpektovať i pacienti, i podnapití maturanti, študenti medicíny, absolventi biológie a vôbec celá spoločnosť tak, ako si naozaj zaslúžia. Nevravím, že nie sú problémy, ale ako hovorí Ezra Pound: „Zlého kritika poznáte podľa toho, že začne hovoriť o básnikovi, a nie o básni." Pohľad do zákulisia, či už metalovej kapely alebo prostej štátnej nemocnice, môže predsa len privodiť objektívnejší názor. Nie je náhoda, že západný doktor Green mal usmievavý život, zatiaľ čo východný doktor Sova operoval v „hrobke socialistickej zdravotníckej techniky."

Ja teda, na revanš, odkazujem : Vážení slovenskí doktori a sestry, ja vám verím a zverujem do vašich rúk vlastný život. A pokiaľ odídem po svojich, nejaké to bručanie vám s radosťou odpustím.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí, tvrdí nová aplikácia určená pre deti bohatých.

TV

Chcete cvičiť? Takto si zostavíte ten správny tréningový plán

Tréner Radovan Gergeľ radí, ako začať cvičiť.


Už ste čítali?