Horehronec vs. TGV

Autor: Matúš Hollý | 29.9.2011 o 12:47 | Karma článku: 16,23 | Prečítané:  3447x

Ešte teraz si vybavím ten pocit. Pätnásť rokov a v hlave len sprostosti, stál som v hale pražského letiska a strašne sa tešil na svoj prvý let. Kontrola, kontrola a potom ešte jedna a už som si na výzvu pilota upevňoval bezpečnostný pás. Potom to heglo, párkrát podvihlo ako na horskej dráhe a..

..a už som vyťahoval knižku, pretože čo iné sa dá robiť nad vrstvou nekonečných oblakov. Keby sa kde-tu neobjavila apoň nejaká tá mrňavá turbulencia, ani by som nevedel, že sedím v ošuntelej sedemtrisedmičke a nie doma v obývačke. A tak som si čítal a ubezpečoval sa, že pristávanie bude opäť niečo, kvôli čomu sa do lietadla vôbec oplatí sadať.

Dnes mám už o dekádu viac. V hlave stále sprostosti, stál som na parížskej stanici Montparnasse a strašne sa tešil na svoje prvé TGV. Žiadna kontrola, len vyštafírovaný sprievodca a už som úzkou uličkou pasíroval svoj naprataný bágel. Potom to ani moc neheglo, mihlo sa pár stĺpov a nástupíšť a..

..a zase som vyťahoval knižku, pretože ísť prázdnou lúkou, nech hneď aj tristo za hodinu, tiež nie je zrovna stimulujúce. A tak ma, mimovoľne v svetlej spomienke, napadol náš, dobou i kritikou skúšaný, Horehronec.

Horehronec je slovenský rýchlik, ktorý si trasou od kapitoly na ďaleký košický východ funieva už niekoľko desaťročí. Nikdy sa nestresuje. Keď mešká, nič s tým, na rozdiel od svojho francúzskeho kolegu, neurobí, pretože jednak pridať nedokáže a ak by to predsa len skúsil, vyleteli by mu všetky matice. A tak sa tento postarší pán radšej nikam neponáhľa a svoj pracovný deň berie s nadhľadom. Áno, taký je to šéf. A cítiť to aj v priestoroch mrviacich sa vagónov. Ľudia, zmierení s osudom, v tichosti čítajú rannú tlač, počúvajú hudbu, či chrápanie z vedľajšieho kupé. To keby meškalo TGV, určite by nejaký maník zorganizoval sociálne hnutie (úplne najkúlovejší a najnovší francúzsky termín pre obyčajný štrajk) a volal po revízii hospodárenia SNCF (to ako ich ŽSR).

Okrem toho, že TGV má úplne neoriginálny názov - Train à Grande Vitesse, čoby „vysokorýchlostný vlak" - je nudné aj preto, lebo si zaň treba priplatiť. To potom dramaticky zužuje sociálne spektrum, ktorým sa v takom vlaku možno prerezať. A tak si človek sadne do širokej sedačky a rýchlo zistí, že sa tu nič zaujímavé diať nebude. Každý sa venuje sebe a od ostatných chce mať nanajvýš tak svätý pokoj. To taký Horehronec je doslova studnica skrývajúca najrôznejšie poklady. Či už tetu s orieškami, ktoré samozrejme ponúkne celému kupé, pána, ktorý je presvedčený, že konvalikový omam úplne v pohode vyrieši celodennú hygienu, či mladíka, ktorý bol očividne dlho sám a cíti potrebu povedať vám to napriek vašim slúchatkám a nenávistnému pohľadu.

A vôbec, v TGV človek riskuje, že sa prepasie až niekam, kam vôbec nechcel. Táto sieť má zastávok síce pomenej, no o to je nebezpečenstvo vyššie. Totiž, prázdna lúka, nudné prostredie a totálna tichosť, s akou sa rúti svojou železnou cestou, jedného zložia spoľahlivejšie ako uspávač hadov. A keď zaspíš svoju zastávku, môžeš sa v pohode obrátiť na druhý bok, pretože ťa čaká ďalších tristo kilometrov surového poľa. Horehronec myslí aj na to a ako maminka ťa sem-tam decentným mixovaním prebudí, aby si si skontroloval polohu a určite sa vyhol nešťastiu. Teda, ak to za neho neurobí teta s orieškami.

Preto v Horehroncovi knižku nikdy nečítam. Vždy je predsa čo robiť. A tak si púšťam hudbu a cez doškriabané okno pozorujem dediny, kde sa zastavil čas, lesy, kde možno ešte objaviť nejakú tú srnku, funkcionalizmus socialistických staníc a ich uniformovaných prednostov, ktorým sme so sestrou kývali na každej zastávke a keď odkývali nazad, smiali sa ako šišnutí. Nikdy, nikdy ma neprepadla šedivá monotónnosť vyobliekaného business sveta.

A tak klobúk dole, pán Francúz, vystavili ste si pozoruhodný stroj, na ktorý je spoľah. Stroj, ktorý nikdy nemešká, je rýchly a pohodlný. Ale predsa len, pane, stojac nad jeho technickými plánmi a schémami, na niečo ste zabudli. Na farby, na život. Na jeho osobnosť.

Zabudli ste mu dať srdce, pán Francúz. Také, aké má náš horehronský rýchlik.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí, tvrdí nová aplikácia určená pre deti bohatých.

TV

Chcete cvičiť? Takto si zostavíte ten správny tréningový plán

Tréner Radovan Gergeľ radí, ako začať cvičiť.


Už ste čítali?