"Budem meskat okolo 10 zavolam." Tak som čítal cez zarosený displej protestujúceho telefónu. Je osem tri, tak tých sedem minút už pozhoviem. Ale ty to už vidíš, však? Vidíš ako jedna čiarka pomieša a rozhádže moje paralelné osudy.
1. Budem meškať okolo 10, zavolám.
2. Budem meškať, okolo 10 zavolám.
Keby bol býval použil čiarku, mohol som už aj ja dávno sedieť v teple a cez výklad sa posmievať okoloidúcim tieňom, schovávajúcim sa v tmavých kabátoch. V prvom vesmíre mi osoba totiž tvrdí, že bude meškať desať minút a ak sa niečo zmení, zavolá. Presne ako na stanici, keď znudený elektronický hlas upozorňuje na meškanie kovovej súpravy. V tom druhom, naopak, ale tvrdí, že bude meškať a okolo desiatej zavolá (a zistí, kde som alebo už čo doparoma). Moja chyba spočívala v prílišnom spoliehaní sa na ratio. Dvojhodinové meškanie už totiž neberiem ako meškanie, ale ako náhlu udalosť, odhliadnúc od bežnej meškacej rutiny, kedy je desať minút považované za stalosano. Keď mi to došlo, zavolal som mu. Ratio sa samozrejme mýlilo.
No ale, aby sme upustili od tej teatrálnosti. Často počuť, že vynechávať čiarky nie je nič tragické a že dnes, v elektronickej dobe, je to už len otázka preferencií. No, nie je to pravda. Taká malá čiarka kľudne môže niekomu zachrániť aj život, aha:
1. Poďme upiecť Miša!
2. Poďme upiecť, Miša!
Skvelý nápad! Rozbieham sa a už nahrievam rúru. Vecou preferencií je ale v tomto prípade skôr to, či chcem, aby mi Miša pomohla s pečením alebo som len sprostý kanibal. Fajn, zasmejeme sa. Ale čo v prípade notoricky známej historky, kedy cisárov pisár (pisárov cisár, hej, musel som) správne/nesprávne prepíše panovníkovu vôľu:
1. Omilostiť nemožno, vykonať rozsudok.
2. Omilostiť, nemožno vykonať rozsudok.
Chudák zmätený kat. Ale vážne to môže byť aj dnes, keď už kat s papierovým rozsudkom v ruke sedí v hojdacom kresle historického dôchodku. Trebárs, keď ide o vydretý chlieb. Len si predstav, že si majiteľom psieho hotela alebo veterinárnej ambulancie a v životopise sľubne vyzerajúceho uchádzača čítaš:
1. Moje záľuby zahŕňajú varenie psov a zaujímavých ľudí.
2. Moje záľuby zahŕňajú varenie, psov a zaujímavých ľudí.
No kuchár možno dobrý, ale postupné varenie tvojej klientely tiež nie je najlepšou reklamou. V hovorenej reči nám ako pomôcka slúži intonácia a mimika osoby, s ktorou sa bavíme. V písomnom styku ale takúto pomôcku nemáme a na to, aby sme správne určili, čo autor daným výrokom myslel, slúžia práve čiarky. Ich vynechávanie alebo nesprávne radenie vo vete, často úplne zmení význam celého posolstva.
1. Písomka bude, zajtra upresním kedy.
2. Písomka bude zajtra, upresním kedy.
Tak náhle ochoriem už dnes alebo budem ešte pár dní odolávať?
Úplne najzapýrenejšie sú ale prípady, kedy zostaneš za debila ty.
1. Do zadku to nepôjde.
2. Do zadku, to nepôjde.
Čo je mimochodom úplne reálna príhoda z dňa, keď som si balil pakšamétle na dlhšiu výpravu a zjavne si zaobstaral malý kufor.
A ešte reálnejšie:
1. Vystúpi Holý Duda.
2. Vystúpi Holý, Duda.
Čo je zase klasický príklad toho, keď niekto používa moje meno len tak, mírnix-dírnix.
Zároveň je ale pravdou, že i prehnané používanie čiarok je niečo, čo dokáže zabiť aj tú najväčšiu prču. Predsa, len, niekedy, je, monštrózne, vyzerajúci, riadok, lepšie, rozdeliť, na, dve, síce, kratšie, ale, o, to, sympatickejšie, súvetia. A s tým zachraňovaním životov to tiež nemusíme preháňať. Na druhej strane, správne používanie čiarok a ostatnej interpunkcie dodá textu určitú úroveň. A keď už nič iné, tak aspoň nikoho nenecháš zmrznúť v jesennej tme.
PS: Čo mi už úplne odrovnalo bránicu a donútilo ma napísať tento hento, bola fotografia americkej dopravnej značky, na ktorej stálo: Slow children crossing.