O lavičke a pieskovom hrade

Autor: Matúš Hollý | 10.6.2011 o 17:42 | Karma článku: 6,34 | Prečítané:  1049x

Sedela na lavičke naproti mne a v prstoch žmolila plastový pohár po dopitej káve. Povedala mi, že už ma nechce. Nijak ma to neprekvapilo, však problémov bolo dosť. Sám som sa viackrát divil, ako to, že sme na tej lavičke nesedeli už dávnejšie. A povedala mi, že už má iného. Ani to ma zvlášť nevytrhlo z letargie posledných dní. Predsalen, stále je to pekná žena, rozumná, vtipná.

Vstal som, aby som zahodil špak od dávno vyhorenej cigarety. Ani neviem, kedy vášnivý plameň stihol zožrať jemný papier a nechať z neho len popolavé spomienky, miznúce vo vysokofrekvenčnom dave.

„Ako ma vidíš, ako partnera?" - opýtala sa bez toho, aby odtrhla zrak od čistej dlažby. Je vyzametané. Povedal som jej to všetko, i keď som vedel, že to robím pre toho druhého. Ale o tom to asi celé je. Pred človekom, s ktorým spávaš nahý, ktorému perieš špinavé prádlo a ktorému zveríš skutočného seba, je darmo niečo skrývať. Z nášho času sme vyťažili všetko podstatné, nechali ho plynúť a nijak sa oň nestarali a keď vypršal, v kľude sme ho nechali ísť.

Je to už dávno a ono „už nie" z vyleštenej lavičky rozdupali pobehujúci študenti. „Už zase", týkajúce sa ďalšieho človeka v jej živote, je však nové. A napriek tomu, že som to očakával, trošku ma to škrie. Predsalen, vzniká tak možnosť, že práve o ich čas postarané bude, že bude pestovaný a presne táto snaha je niečo, čo mi z jej strany celý ten čas akosi chýbalo.

Snaha o nápravu, o spevnenie. Taký vzťah, kde nemusíš nič riešiť - ideálny vzťah, vraví sa - totiž neexistuje. Väčšinou volíš medzi dvoma kladmi, či dvoma zápormi a keď od jedného utečieš, zastaví ťa druhý. Keď ti more načne pieskovú stenu, tiež predsa hneď nezbúraš celý hrad. Postavíš sa zo štyroch na dve a získaš novú perspektívu. A tú novú stenu postavíš pevnejšiu.

Ono je to asi tak, ako keď dlho utekáš. Si unavený a povieš si, že už viac nedokážeš. Ale potom si sadneš na lavičku, len na päť minút a dostaneš pocit, že to nebolo tak strašné a ešte pobehneš. Niekedy stačí málo.

Jeden človek povedal, „v dokonalom vzťahu nemusíš oddychovať, bežíš ho naplno." Ja ale nie som utopista. Mne stačí, že i keď si občas sadneme, predsalen stále bežíme.

Tentokrát však ona zostala sedieť a ja som vstal. Preto budem teraz chvíľu bežať sám.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

SaS sa približuje k antisystémovému voličovi, odchodom Mihála stráca výhodu

Z mnohých výrazných osobností, ktoré boli v strane od jej vzniku v roku 2009, v nej dnes zostávajú už len niekoľkí.

KULTÚRA

Vo filme odpratával mŕtve telá. V práci ich umýva

Géza Röhrig spomína, že oscarového Saulovho syna pred dvoma rokmi na Berlinale nechceli.

EKONOMIKA

Land Rover z Nitry budú rozvážať Nemci, Cargo neuspelo

Štátny prepravca rokuje s Deutsche Bahn Cargo.


Už ste čítali?