Hin mi do očí udrel článok. Pre toho, kto nerád kliká, ide v skratke o to, že nejaký slávny taliansky architekt naprojektoval dva mrakodrapy, jeden vyšší ako ten menší a rozhodol sa, že do nich nasadí hektár lesa. No fakt, do budovy, stromy. A tie potom prasne do centra Milána, že aha, park v oblakoch, ktorý človečinu ochráni pred prachom, hlukom a vtieravým slnkom.
Hvizdol som obdivne, páčia sa mi invenčné nápady a mrkol na fotky. Pekné. Navyše to bude zavlažovať filtrovanou odpadovou vodou. Zelené, zaťapkajme si.
Nie, akože vážne, Boerimu česť, nápad je to pekný. Ale jedného to núti zamyslieť sa nad tým, ako pozemšťania uvažujú. Keby som sa prešiel po kilometer dlhej milánskej ulici a zbieral odpad, už v polovici cesty by som sa v ňom stratil. Znečistíme, zničíme a zasmogujeme, čo sa dá a potom si nasadíme stromy do paneláku a tešíme sa ako králiky, čo v klietke náhodou objavia kus šalátu. Vysypať si smetný kôš do drezu v kuchyni a potom do tej kôpky zapichnúť gerbery a tváriť sa, že to akože nesmrdí.
To celé mi pripomenulo ženu bezdomovca, ktorá pravidelne vyberala koše dolu pod internátnymi balkónmi, kde sme ráno sŕkavali kávu. Triedila odpad. Fakt. Všimol som si to raz a odvtedy mi to nedalo. Vždy, keď trafila plast, či papier v spoločnej nádobe, rozdelila ich a poodnášala do príslušných farebných zberníc. Bez slova, bez pompy, nebol tam nikto, kto by ju obdivoval za to, aký ekologický hrdina to je. Žiadne ceny, žiadne články a žiadne do neba sa ťahajúce sprostosti.
Lebo i takí sme. Filozofujeme na rannej káve, skleník je, nie je, riešime svetové problémy a píšeme siahodlhé seminárne práce, staviame miliónové ekobaráky, solárne panely, mlyny, následne filozofujeme o ich efektivite, analyzujeme, zase sa hádame, zakazujeme, prikazujeme, načo opäť analyzujeme, opäť píšeme.
Ale začať niekde tam, pri koši, to nie. Za to vám totiž barák nepostaví nikto.
Vy zelení pozéri.